Sedím v kaviarni na Piazza Farnese
naproti Santa Maria dell´ Orazione e Morte
s dvojicou hrôzostrašne okrídlených lebiek,
kostol, kde farár nemusí hovoriť ty skončíš v pekle.
S obdivom pozerám aj na Palazzo Farnese,
ktorý nesie stopy Michelangelovho génia,
no v tom mi čašník nesie fľašku červeného vína
a ja si pripíjam na krásu večného Ríma.
Pouličná kapela ma vracia vari o sto rokov späť,
Siant Blues hrá opäť a opäť no vari je to hriech ?
Je to trochu divné, že tu neznie Ó Solemio,
ale turisti si žiadajú hrať smutno a pritom divo.
Ach, tá ich čierna káva tá naozaj silá dáva,
a tak pijem už tretiu fľašku
aj keď hlavu mám už trochu ťažkú.
no zatiaľ nevidím tu lepku strašnú.
Polnoc už dávno odbila,
nech, veď vedľa mňa sedí má milá
užívame si pôžitky tritisícročného mesta
a o Bratislave sa nám ani trochu nezdá.