Divadlo Aréna bolo po revolúcii v roku 1989 v dezolátnom stave. Sklad tam mala televízia a o tom, že tam bude znova divadlo sa v podstate neuvažovalo. Jeden vplyvný muž z VPN tam chcel vybudovať kasíno atď. Potom sa z emigrácie vráti lmajster Milan Sládek, mím svetového mena, a začal z ničoho obnovovať toto divadlo. Po rokoch driny, keď tam doslova robil všetko, divadlo pomaly vstávalo z ruín. Treba povedať, že aj za prispenia štátu. Pravda to nestačilo. Keď videl, že jeho listy, ktoré rozposlal po všemožných inštitúciách a firmách, bolo ich cca 300, nemali žiaden ohlas, a ani na ne nedostal odpovede, videl, že na rozdiel od Nemecka sa to na Slovensku robí asi inakšie. Niekto mu poradil, aby si najal PR agentúru. V tendry sa rozhodol pre moju agentúru. Šesť rokov sme to spolu ťahali a dostali sme toto divadlo do takého stavu, že sa tam nielen hralo divadlo, ale koncom jari sa tam pravidelne uskutočňoval Medzinárodný festival pantomímy Kaukliar. Niečo podobné nebolo nikde v Európe.
Ako to však na Slovensku býva, keď niekto prerastie niekoho o hlavu, treba ho o tú hlavu skrátiť. Keď už divadlo bolo postavené, áno pán Kukura, pred vašim príchodom bolo divadlo postavené, tiež aj parkovisko o ktorom hovoríte, bol tam tiež provizórny bufet, kde ste si mohli pred predstavením dať kávu, víno atď. A bola tam aj tráva, tiež šatne, takže pán Kukura vaše slová sú nepravdivé. Čudujem sa, že v redakcii tento rozhovor vôbec uverejnili. Veď na tlačové besedy chodili pravidelne aj redaktori zo SME a popísali o budovaní Arény množstvo článkov. No čo už, nedá mi na záver zacitovať klasika: „Na Slovensku je to tak.“